Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)
Poetku Zlatu Matlákovú som spoznala ako porotkyňu súťaže Literárny Kežmarok. Bola som tam so synom, vtedy ešte žiakom základnej školy a do reči sme sa dali v rýchliku cestou domov. Ona do Trnavy a potom do Špačiniec, ja so synom do Bratislavy.
Odvtedy sme v kamarátskom kontakte; kontakty sú okrem básní jej silnou parketou. Napokon, čo je človek bez kontaktov? Nepovšimnuté zrnko prachu. Ak, pravda, v niekom nevyvolá alergiu...
Zlatka Matláková patrí k tým, ktorí takú alergiu vedia predýchať a kamarátiť sa napriek všetkému. A tak mi zavše pošle niekoľko nových básní. Presnejšie dosť nových básní. Ako totiž vraví, vníma poéziu nepretržite a aj v každodennosti. Zopár najnovších básní nájdete na záver tohto textu spolu s linkami na rozhovor s ňou, ktorý vyšiel pôvodne v dvojtýždenníku o knihách Knižná revue.
Zlata Matláková žije poéziou a s ňou od malička. Najprv ju fascinovali verše v učebniciach a časopisoch. Dvanásťročnej sa jej dotkli básne Charlesa Baudelaira. V hudobnej škole v Modre sa ona dotkla poézie prostredníctvom textu Vinca Šikulu, ktorý tam vtedy učil, napísal jej ho do pamätníka a zhováral sa s ňou o pravdivosti v literárnom texte.
A začala poéziu žiť. Žila ňou aj na hodinách prírodopisu a chémie na Základnej škole v Špačinciach, kde dlhé roky učila, aj na hodinách tvorivého písania, ktoré si k predmetom pribrala, aj na Bienále ilustrácií Bratislava či na iných výstavách, na koncertoch alebo divadelných predstaveniach, kam pravidelne vodievala svojich žiakov. A poéziu žije aj ako dlhoročná členka a teraz už viac rokov ako predsedníčka poroty celoslovenskej súťaže mladých autorov Literárny Kežmarok.
Prečo? To neraz zostáva skryté aj autorom. Zlata Matláková sa však v jednom rozhovore vyznala: „Nesmierne si vážim slovo. Hoci nie je bytosťou, načahuje z mojich veršov pomyselnú ruku v úsilí dotknúť sa a porozumieť si s čitateľom vo veciach prostých a pritom takých dôležitých.“
Publikuje časopisecky, jej poézia vyšla v zborníkoch Nadránom, Právo na pieseň, Výhonky, Horizonty. V rokoch 1985 až 1987 bola spoluautorkou televíznej relácie Poďte s nami. V roku 2007 ju za aktívnu tvorivú pedagogickú, literárnu a publikačnú činnosť ocenili Medailou sv. Gorazda. Doteraz vydala zbierky Všetky blízke bytosti (NOI 2001), V krajine chodidiel (Magna 2002), Nečakané veci (Tripsoft 2007), Rozopnutá duša (Tripsoft 2009), Nepoznaná (Matica slovenská, 2010). Jej verše vychádzajú aj v talianskych prekladoch. Tie nasledujúce sú z knižky, ktorá ešte len vyjde.
záhrada zosychá
bridlica na chodníku
má horúčku
z toľkého slnka
jednostrunné trávy
i rozkvitnuté hlavy
na rastlinách
obracajú sa k zemi
vädnú
priblíž sa
temný mrak
neodpočívaj
so založenými rukami
podaj aspoň prst
vylej si dušu
budem ťa počúvať
v zvoničkách
na vrcholoch
azaliek
tancovať s neznámym
dáš sa do reči
so striebornými krokmi
sú najprv v hlave
až potom v chodidlách
nezanechávajú stopy
ako slová
s bublinkou namiesto duše
zaobľuješ
ruku na ruke
zmätený zo susednej nohy
ktorá je cudzia
v cudzom meste
otáčavé dvere
so štyrmi krídlami
rozoberú skupinu čakajúcich
po jednom
môžu vystúpiť na ulicu
zotrvávajú na rovnakom mieste
spočitujú telá
i dvojnásobné ruky
hromadia slová
i pohľady do výkladných skríň
so zrkadlami
ubezpečia ich
o približnosti istoty
že v meste
na každom kroku
stretnú povedomú tvár
večerné stretnutie
vstúpiť do šiat
čo vedia spasiť telo
obkolesiť ho
lesklým hodvábom
s votkanými
kovovými vláknami
po splývavom odeve
bez ramienok
akoby tiekli
zlaté olivy
nahá koža navyše
najmä tvár
zahmlievajú viac
vstaneš
a priviažeš sa rukou
vrúcne
aby som nemohla odísť