Patrím k ľuďom, ktorí kino – v mojom prípade to bolo kino v Leopoldove – a jeho chod brali osobne, ja možno aj v dôsledku mojich priam rigoróznych premietačských skúšok. Tam sa kládol veľký dôraz na dôsledné ošetrovanie filmovej kópie a v neposlednom rade na správnom postupe vtiahnutia diváka do deja filmu. Čas však mení všetko; menil a zmenil aj leopoldovský filmový stánok. A menil a zmenil ho tak, až to vháňalo slzy do očí. A teraz tie zmeny možno mnohým (najmä pamätníkom) vyrazia dych...
Vtedy sme si ešte vykali, hoci sme si už niekoľko rokov výdatne e-mailovali. Iniciátorkou bola ona, keď mi ako redaktorke v ešte papierovom týždenníku Slovo (predtým Nové slovo, teraz www.noveslovo.eu), začala písať svoje postrehy k úrovni slovenčiny v médiách.
Imro zachrčal a prestal dýchať. Páchlo z neho ako z pálenice. Začali sme ho prevracať na bok. Rozdýchal sa.
„Dajme mu dolu aspoň gate a ponožky, nech tu leží ako človek,“ naliehala Hanka. Martuška mu, ako mama, odopla opasok, rozopla zips v rázporku, chcela mu trochu nadvihnúť zadok, aby šli gate dolu ľahšie, no zrazu zodvihla ruky a začala pišťať: „Fúúj, to je hnus!“
Je smutným faktom, že verejná komunikácia u nás zdegenerovala takmer výlučne na urážky každého s iným názorom, alebo na ukájanie najtemnejších pudov slabochmi, ktorí nemajú na viac, doslova defekáciou vulgarizmov, hrubostí a bezdôvodného ponižovania iných. A nedávno mi prišiel mail, nad ktorého obsahom som žasla.
„Aj vojna sa po čase, žiaľ, stane zvykom,“povedala mi pred takmer tridsiatimi štyrmi rokmi jedna vojnová spravodajkyňa. A ja som sa v duchu pýtala, čo je na príčine, že tento príšerný zvyk aj po tisícročiach trvá. Vzápätí som si spomenula že kedysi na strednej škole nás skvelý učiteľ histórie a filozofie učil, a história sveta to potvrdzuje, že vojny sa vždy rozpútavali predovšetkým pre zisky. Pre zisky tých, ktorým vojnami tučnejú bankové účty.
Dostal som sa do (krízy) stredného veku (toto označenie ma trochu desí, lebo čím dlhšie sa okolo seba pozerám, tým menej mám chuť dožiť sa stovky – preto dúfam, že stred svojho veku mám už za sebou). Bol som si po radu, aby som vedel, čo môžem so sebou robiť, a teraz neviem, čo sa dnes vlastne stalo.
Na prvý sviatok vianočný v roku 1914 začali nemeckí vojaci v zákopoch pri Ieperi (Ypry) spievať koledy a spontánne vzniklo Vianočné prímerie.
Veľkolepým spôsobom to pripomína pieseň a videoklip švédskej skupiny Sabaton Christmas truce (Youtube vám do toho zrejme pridá reklamu...).
Vyrývanie (aj) do jazyka (aj) médií
Na tom, čo pred takmer dvadsiatimi rokmi hnevalo tých, čo aspoň trochu rozumeli novinárskej a redaktorskej a redakčnej práci, teda na devalvácii jej kvality, sa nič nezmenilo. Presnejšie, nezmenilo sa k lepšiemu. A nielen v médiách, ale ani v knihách... Naopak. To s čím sa stretávame na mediálnom trhu sú vo veľkej väčšine šmejdy. A žiaľ, už nielen jazykové.