Nie je toho málo, čo sa za posledné roky zmenilo. Či k lepšiemu, alebo horšiemu, závisí od uhla pohľadu a zrejme aj od hrúbky peňaženky. Od dlho zakazovaného západu sa učíme naozaj rýchlo.
Je smutno zákonité, že vlastné dejiny si zvyčajne akosi nevieme (alebo nechceme, lebo sa nám zdajú nehodné nášho záujmu) nielen objaviť, ale ani vážiť. A neraz ich ako takmer všetko, čo je naše a našské, omilosťujeme až potom, keď nám ich objaví niekto spoza hraníc.
Stručnú fotoreportáž z Medzinárodného folklórneho festivalu v Myjave nájdete na na portáli cuzco.sk.
Je chvályhodné, ak sa upravujú priestory v extravilánoch a budujú sa či vyčleňujú osobitné cesty pre cyklistov a chodcov na zvýšenie bezpečnosti i možnosti relaxu pre nás všetkých. Je však v posledných rokoch práve toto prvoradý, „chlebový“ problém Slovenska?
Na túto otázku odpovedá profesor Sachs z Kolumbijskej univerzity v New Yorku.
Po prečítaní jeho otvoreného listu nemeckému kancelárovi Friedrichovi Merzovi si na otázku PREČO ich otvoril, môže odpovedať každý rozmýšľajúci čitateľ sám. Či potom bude mať odvahu nezatvárať oči pred poznaním, ktoré z tej odpovede vyplynie, je otázne. Nepapagájovať donemoty mantru o výlučne jednom zlodušskom vojnotvorcovi totiž nie je v súčasnej spoločenskej klíme jednoduché. Ani veľmi bezpečné.
Slovenský preklad Sachsovho otvoreného listu nájdete na portáli Marker.sk. Originál (pôvodne zverejnený v Berliner Zeitung) je aj na stránke profesora ekonomiky Jeffreyho Sachsa.
Aj moralisti možno aspoň v duchu priznajú (ak spoznajú), že šťavnaté a plnokrvné vykreslenie života, aký sa žije naozaj, nie iba v opare prázdnych kaviarenských rečí, je v podstate zvláštny spôsob nehy či akéhosi vďakyvzdania tým, ktorých si napriek ich ľudskej hodnote zvyčajne nevšímame, prípadne všímame s pohŕdaním.
Mal som asi päť rokov a bola to moja prvá oslava 1. mája. So sestrou Anyčkou sme s otcom prišli pred jeho fabriku. Plynárne na Mlynských Nivách. Bolo tam strašne veľa ľudí a detí v našom veku. Otec nám dal do rúk nejaké paličky s farebnými papierikmi na konci. Iba tak, bez manuálu: „Tu máte mávatká.“ Hrala dychovka, ktorá ma strašne zaujala. Tiež som počul nejaké slová a muziku z ampliónu. Po mávatkách prišli nanuky, malinovka vo vrecúšku, kolotoče… Domov sme prišli strašne unavení a veľmi obohatení. Nikdy viac sme už potom s oteckom „manyfestuvat“ neboli. Povedal, že on na také „blbosty“ nemá čas. Prvé máje však i tak boli fajn.
Patrím k ľuďom, ktorí kino – v mojom prípade to bolo kino v Leopoldove – a jeho chod brali osobne, ja možno aj v dôsledku mojich priam rigoróznych premietačských skúšok. Tam sa kládol veľký dôraz na dôsledné ošetrovanie filmovej kópie a v neposlednom rade na správnom postupe vtiahnutia diváka do deja filmu. Čas však mení všetko; menil a zmenil aj leopoldovský filmový stánok. A menil a zmenil ho tak, až to vháňalo slzy do očí. A teraz tie zmeny možno mnohým (najmä pamätníkom) vyrazia dych...