Vašo Patejdl: Vážim si vzdelaných ľudí. Vyštudovať na vysokej škole síce neznamená automaticky byť vzdelaným, no malo by byť prirodzené, že ak sa človek rozhodne pre nejakú činnosť, mal by sa zoznámiť so všetkými dostupnými vedomosťami, ktoré o nej ľudstvo nazhromaždilo. A nadviazať na ne, rozvíjať ich, to sa bez vzdelania a práce na sebe nedá.
Milovať vrúcne, triezvo a s pokorou
Je ťažké zladiť ochranu prírody so životom ľudí, ktorí nikdy nemajú dosť. Alebo ktorí podliehajú neovládateľnej (?) túžbe vlastniť to, na čo by sa stačilo dívať...
Myslíte, že je veľa učiteliek, ktoré na hodinách pripustia, aby im žiaci oponovali? Ja som ich veľa nepoznala. Avšak každú alebo každého, kto to dokázal a rozohral tak so svojimi žiakmi struny tvorivosti, som si navždy zapamätala. Tak sa mi do vedomia zapísala aj Babča.
Podľa najnovších poznatkov žiaci a študenti vzhľadom na katastrofálnu neznalosť svojho materinského jazyka nevedia nielen to, čo znamená pojem povstať či povstanie. Nevedia ani to, že v histórii ich vlasti, ak, pravda, vedia, čo je vlasť, nejaké povstanie (dokonca Povstanie s veľkým P) bolo. Našťastie o ňom na rozdiel od našich vládnych plagiátorov a nevzdelancov aspoň nič nepapagájujú.
Na stole terasy, ktorá je súčasťou jednej pezinskej reštaurácie sa objavila pizza, hranolčeky, kečup, tatárska omáčka a deti medzi pobehovaním zavše sem-tam kúsok niečoho zobli. Kým šantili a ja som sedel pri stole s už prázdnymi taniermi sám, objavila sa staršia pani s obviazanou rukou zavesenou v gázovej šatke a nezrozumiteľne čosi drmolila. Koncovka bola zvláštna...
Rozhlasový deň rozrátaný na vysielacie minúty je oveľa dlhší ako dvadsaťštyri hodín a niet v ňom hluchých miest. Lebo aj keď má niektorá stanica technickú prestávku, stačí stisnúť gombík a znova sa ocitnete medzi tónmi hudby, v záplave slov, v spleti zvukov. Prehovoria k vám dokumenty hlbokej minulosti i súčasného dneška, dostanete sa na návštevu k významným osobnostiam, alebo si zacestujete do zahraničia, ba možno sa ocitnete aj vo vesmíre.
„Peter si odsekol na bicykli kus prsta,“ vzrušeným hlasom referoval s prosbou o pomoc asi jedenásťročný chlapec sprevádzajúci kamaráta, ktorý si držal dlaň s prstom zabaleným do vreckovky z ktorej presakovala krv.
Je ako úsmev srdca a pohladenie duše. Ako náladová injekcia pred operáciou.
Naladí na nádej.
Môže byť predohrou veselohry, ale aj drámy, komédie i tragédie. No akokoľvek, s ním možno vždy všetko prežiť o čosi kultivovanejšie ako bez neho.