Upratala som byt, umyla sporák, nachystala som misu, varechu, plech, droždie aj vodu, ocot aj soľ. Pred oči som povystierala vrecko s návodom na domáci chlieb a pustila som sa do roboty…
Prečítajte si : pravda.sk
Pamätník ponúkaný za pätnásť korún na blšom trhu v osemdesiatych rokoch 20. storočia som vnímala ako svedectvo doby. Súčasnej doby – aj keď prvý záznam v ňom je z roka 1916 a posledný z roka 1921. Kúpila som ho bez jednania a ešte bez zámeru pozrieť sa trochu na zuby tomuto druhu „literatúry“. Kúpila som ho, pretože bol ako opustený starý človek.
Múdrosť vekov a pokora pred poznaním naučili starých Indiánov, že naozaj dopredu a vyššie sa nemožno dostať tam, kde si ktokoľvek patentuje výlučné právo na rozum. Žiaľ, táto Amerika na svoje objavenie tuším ešte stále iba čaká.
Okrídlená múdrosť, že peniaze nie sú všetko, sa síce ako argument neobjavuje často, no predsa ju občas počuť. A viac ako kedykoľvek predtým núti k úvahám.
Priťahuje ma zápas človeka o dobro
Človeka možno zlo ani nepriťahuje. Pácha ho preto, že urobiť lotrovinu je oveľa ľahšie, ako sa snažiť lotroviny nerobiť. Nech sú to neplechy akéhokoľvek typu, od podrážania nôh spolužiakovi po zastrelenie nepriateľa. Vždy záleží na situácii. Nikdy nikto totiž nemôže povedať, ako by sa v určitej situácii zachoval, kým tá situácia nenastane. A hľadať korene zla...
Kedy v živote som musel preukázať najväčšiu odvahu? Keď som sa dal na písanie. A to som urobil, keď ma vyhodili z komunistickej strany. Profesionálny kontakt, ktorý som vtedy nadviazal so šéfredaktorkou Mladých liet Máriou Kyseľovou, bol síce povzbudzujúci, no pokus živiť sa takto riskantne vyžadoval naozaj odvahu.