Životné portfólio Hannesa Braunspergera
Keď sotva päťročný Hannes behal po vinohrade, kým dospelí ošetrovali vinič, ešte nevedel, že raz práve on, mladší z bratov, prevezme rodinný podnik. Vtedy iba s napätím počúvaval rozprávky, ktoré mu čítavala chorá bezdetná teta a nijako osudovo nevnímal sľub, že raz zdedí jej veľký vinohradnícky dom so všetkým, čo k vinohradníctvu a vinárstvu patrí. Síce ho nakoniec nezdedil, no vinice a víno sa predsa len stali jeho osudom.
Keby v čase môjho rozhodovania o budúcom vzdelaní bola existovala Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave v súčasnej podobe, je možné, že by som sa o štúdium bola pokúšala práve tam. Vyštudovať pridanú hodnotu, ktorá by novinárovi umožnila hovoriť o tom, čo sa deje okolo nás na základe hlbšieho poznania konkrétneho odboru, je lákavejšie, ako kĺzať len po povrchu všeobecna. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia by mi to však nebolo ani napadlo.
Raz som cestoval autobusom, ktorému vbehlo do cesty dievčatko. Keď potom vodič otvoril dvere, cestujúci vybehli von a takmer všetci bežali do poľa. Pri dievčatku nás zostalo iba niekoľko, no iba sme tam, vrátane mňa, bezradne stáli. Zasiahol až okoloidúci vodič trabanta. Bol síce dosť drsný, nepoužíval ani najspisovnejší slovník, a bolo zrejme, že veľmi vznešene by sa nevyjadroval ani v menej vypätej situácii, ale čo na tom? V tej chvíli bolo podstatné, že konal a tej maličkej zachránil život.
Vašo Patejdl: Vážim si vzdelaných ľudí. Vyštudovať na vysokej škole síce neznamená automaticky byť vzdelaným, no malo by byť prirodzené, že ak sa človek rozhodne pre nejakú činnosť, mal by sa zoznámiť so všetkými dostupnými vedomosťami, ktoré o nej ľudstvo nazhromaždilo. A nadviazať na ne, rozvíjať ich, to sa bez vzdelania a práce na sebe nedá.
Milovať vrúcne, triezvo a s pokorou
Je ťažké zladiť ochranu prírody so životom ľudí, ktorí nikdy nemajú dosť. Alebo ktorí podliehajú neovládateľnej (?) túžbe vlastniť to, na čo by sa stačilo dívať...
Myslíte, že je veľa učiteliek, ktoré na hodinách pripustia, aby im žiaci oponovali? Ja som ich veľa nepoznala. Avšak každú alebo každého, kto to dokázal a rozohral tak so svojimi žiakmi struny tvorivosti, som si navždy zapamätala. Tak sa mi do vedomia zapísala aj Babča.
Podľa najnovších poznatkov žiaci a študenti vzhľadom na katastrofálnu neznalosť svojho materinského jazyka nevedia nielen to, čo znamená pojem povstať či povstanie. Nevedia ani to, že v histórii ich vlasti, ak, pravda, vedia, čo je vlasť, nejaké povstanie (dokonca Povstanie s veľkým P) bolo. Našťastie o ňom na rozdiel od našich vládnych plagiátorov a nevzdelancov aspoň nič nepapagájujú.