Blíži sa nielen Medzinárodný deň detí, ale aj záver školského roka. To pripomína časy, keď sa za celoročnú žiacku či študentskú prácu patrilo pridať deťom k vysvedčeniu knihu.
Kráčam po mäkkom chodníku medzi odkvitajúcim medvedím cesnakom, cez jemnú zeleň gaštanového lístia sa predierajú strapce svetla. Les je tichý, len tu a tam zo serpentíny zašteká pes, či zaklopká v pravidelnom rytme ďateľ. V mysli si nerušene nesiem dar. Poštár mi práve doručil knihu Majka Zentková: Denník onkologickej pacientky (Vydavateľstvo Koruna 2023).
„Čo je to tu za krik?“
„Ale súdruh plukovník, zachytili sme strategický materiál pre USA zo Švédska, ktorý posiela nejaký emigrant a…“
Ďalej už nedopovedal. Plukovník sa začal usmievať a pozerá sa uprene na mňa: „Ale, ale, pán doktor, to je náhodička, čo vy tu u nás? Vy sa už na mňa asi nepamätáte.“
„No asi nie,“ ja na to.
„Pred desiatimi rokmi ste ma násilím strčili do postele s infarktom.“
Vtedy mi svitlo. Tak toto je ten mladý vyšportovaný muž s mojím prvým diagnostikovaným veľkým infarktom. Muž, ktorý nám chcel ujsť...
Keď som kedysi dávno letela na služobnú cestu do Zimbabwe, letela so mnou aj Smrt krásných srnců. Bola som totiž presvedčená, že lietadlo sa určite zrúti a ja som ju v tej chvíli chcela mať pri sebe. Lietadlo sa nezrútilo, ale ja mám Smrt krásných srnců a všetky ostatné Pavlove knihy, ktoré vnímam ako literárne šperky, stále pri sebe. Lebo veď – život sa môže zrútiť aj na pevnej zemi.
Oneskorená reportáž Prvý jarný deň vás vráti do obdobia, keď ešte boli reportáže skvostným čítaním a parádnou literatúrou. Teda - niektoré a od niektorých autorov. Jej autor Peter Holka patril a patrí k tým niektorým - výnimočným. Jeho texty, a osobitne reportáž uverejnená na noveslovo.eu, pôsobia ako živá voda.
Drvivá väčšina pracovníkov médií a vydavateľstiev ako by považovala priam za znak svojej svetovosti neznalosť slovenského jazyka, jeho pravopisu a gramatiky. Pochybný znak... Našťastie sú na Slovensku aj ľudia, ktorí našu (a svoju) svetovosť dokazujú inteligentnejšie.
Imro vybavil na lyžovačku dopravu, čerstvý nestraník cez nejakú cestovku chatu svojho dobrého známeho na slovensko-moravskom pomedzí. Čerstvý nestraník sa iniciatívne podujal spropagovať Imrov nápad a využil na to aj ROH skrinku v nemocnici. Záujem bol obrovský. Väčšina naletela na fintu s ROH skrinkou; mysleli si, že opäť bude všetko zadarmo. Nebolo. Záujem vzápätí rapídne poklesol. Pätnásť duší sa však napriek poplatku za dopravu, ubytovanie na dve noci a stravu našlo. Vleky vraj budú zadarmo ako bonus od podnikateľa s autobusom. Pôvodní triedni nepriatelia sa potom už stretávali iba separátne a dopilúvali detaily...
„Po dvadsiatich dvoch rokoch neprítomnosti na Slovensku som si uvedomil, že slovenský národ podlieha tendenciám uniformnosti,“ povedal mi mím Milan Sládek v roku 1990 a pokračoval: „Každý, kto je dajako originálny (to neznamená, že má vždy vo všetkom pravdu, ale je svojský), je zo spoločnosti takmer akoby vypľutý. Takto však ľudí vyčleňovať nemá nikto právo. Ak neškodí iným, má každý právo byť taký, aký je. Táto myšlienka – uznávať, rešpektovať, tolerovať toho druhého sa stala mojím umeleckým krédom.“