„Aj vojna sa po čase, žiaľ, stane zvykom,“povedala mi pred takmer tridsiatimi štyrmi rokmi jedna vojnová spravodajkyňa. A ja som sa v duchu pýtala, čo je na príčine, že tento príšerný zvyk aj po tisícročiach trvá. Vzápätí som si spomenula že kedysi na strednej škole nás skvelý učiteľ histórie a filozofie učil, a história sveta to potvrdzuje, že vojny sa vždy rozpútavali predovšetkým pre zisky. Pre zisky tých, ktorým vojnami tučnejú bankové účty.
Dostal som sa do (krízy) stredného veku (toto označenie ma trochu desí, lebo čím dlhšie sa okolo seba pozerám, tým menej mám chuť dožiť sa stovky – preto dúfam, že stred svojho veku mám už za sebou). Bol som si po radu, aby som vedel, čo môžem so sebou robiť, a teraz neviem, čo sa dnes vlastne stalo.
Na prvý sviatok vianočný v roku 1914 začali nemeckí vojaci v zákopoch pri Ieperi (Ypry) spievať koledy a spontánne vzniklo Vianočné prímerie.
Veľkolepým spôsobom to pripomína pieseň a videoklip švédskej skupiny Sabaton Christmas truce (Youtube vám do toho zrejme pridá reklamu...).
Vyrývanie (aj) do jazyka (aj) médií
Na tom, čo pred takmer dvadsiatimi rokmi hnevalo tých, čo aspoň trochu rozumeli novinárskej a redaktorskej a redakčnej práci, teda na devalvácii jej kvality, sa nič nezmenilo. Presnejšie, nezmenilo sa k lepšiemu. A nielen v médiách, ale ani v knihách... Naopak. To s čím sa stretávame na mediálnom trhu sú vo veľkej väčšine šmejdy. A žiaľ, už nielen jazykové.
Čím a prečo by sa raz mohol zvýznamniť tohtoročný v istom zmysle priam osudový utorok, ktorý má v slovenskom kalendári meno Dobromila? Tým, že je vedľa neho aj pripomienka Deň vzniku samostatného Česko-slovenského štátu 1918? Hoci... vtedy ešte v jeho názve nefigurovala pomlčka...? Sotva. K zvýznamneniu tohto dátumu však možno prispeje chorvátska obec Selca na ostrove Brač. Práve tam totiž na prelome 19. a 20. storočia prežil 13 rokov svojho života výnimočný Slovák, spisovateľ, lekár, cestovateľ, gospodin Matej Bencúr alias Martin Kukučín. A 28. októbra 2025 sa na tamojšom obecnom úrade skloňovalo jeho meno nespočetnekrát.
„Na výstavu som si vybavila veľký vstupný priestor na technike. Kamoši pomáhali, no mne sa to stále nepozdávalo. Vernisáž za dverami a obrazy stále neviseli. Raz podvečer ma našiel sedieť medzi obrazmi vysoký mladý chalan. Vraj sa mu tie krajinky páčia. Začal sa v nich prehŕňať a zoraďovať ich podľa mne neznámeho kľúča a do rána viseli. Vymyslel iba tak na počkanie aj systém, ako to rýchlo a flexibilne zavesiť či odvesiť, premiestniť, a to všetko v správnej výške a vzdialenostiach. Zrazu som zistila, že existujú aj racionálni, užitoční, skromní a navyše aj celkom pekní muži. Kvality, ktoré som dovtedy v tej svojej komunite ani nepostrádala, ani nevnímala.“
Niekedy to vyzerá, že vidíme nezvládateľné dieťa. A niekedy je to inak.
Tony od malička i so sestrou a mamou pomáhal otcovi na stavbe. Nikdy o tom nehovoril, ako keby sa zato hanbil. Medzi deti nechodil, nijaký futbal ani drobné lotrovinky. Pomáhal. V deviatej triede sa naše cesty rozišli. Tony už bol vyhúknutý šľachovitý chalan s najkrajšími svalmi v triede. Na telocviku exceloval a vzbudzoval rešpekt.