Mamy sú mamy, aj keby u nás nemali oficiálny „oslavovací“ deň. Prečítajte si, ako to pri mojej polstoročnici vnímal môj syn.
Marián zúril. Slúžili sme spolu, na večernej vizite sme vošli do pacientkinej izby a on jej bez opýtania otvoril nočný stolík a prehľadal skriňu. A bez opýtania sa prehrabal aj v jej cestovnej taške s osobnými vecami. Nič. Ona tiež nič, iba sa opovržlivo usmievala. Ako pri pocite víťazstva. A mne ten úsmev vŕtal v hlave.
Dostala som raz ponuku prenocovať v spacáku v depozitári Oravskej galérie. Ak sa vraj nebojím myší, ktoré tam zvyknú korzovať celé noci… Bojím, ale aj tak som vzhľadom na okolnosti s vďakou prijala.
Keď naďabím na taký spadnutý kvet nikdy neodolám a vždy ho zodvihnem. A nedávno som si takto priniesla kvet – spojenca.
Odvážila som sa na vianočnú prechádzku a vo vzdialenosti dvoch zastávok električky od domu som zrazu pocítila intenzívny žblnkot v črevách. Čo teraz? Musím sa prestať hýbať a blahorečiac vynálezu mobilov si zavolať taxík. Kým však príde, a netrvá to ani päť minút, je neskoro…
„No dobre, daj si teda pätnásť kvapiek Guttalaxu,“ vravím a odišiel som ambulovať. Pred polnocou som sa zastavil na oddelení. Druhá sestra mi referovala, že Žoržika už nevládze ani chodiť...
Rútim sa dolu širokým vylešteným dôstojným oxfordským schodiskom celkom nedôstojne, čudne pokrčený, spotený, neprirodzene drobčiaci v snahe pomôcť svojmu sfinkteru. A ten už naplno reve: Help me, už to nevydržím! Oproti mne Japonci na prehliadke Oxfordského zámku. Dívajú sa na rútiace sa bledé spotené oxfordské strašidlo a uskakujú mu z cesty...
Láska je najnestálejšia i najnáročnejšia milenka, o akú sa kedy človek pokúšal. Sľuby jej vystačia iba na chvíľu.