Neraz sa mi stalo, napísala mi mladá mamička, že som sa pri rozhovore s neočkovaným človekom cítila ako úplná hlupaňa, ktorá naletela mediálnemu tlaku a ktorá o päť, so šťastím o desať rokov otrčí kopytá, alebo bude prinajlepšom mrzák... Najmarkantnejšie je to v robote, kde je veľa nezaočkovaných, a všetci sa tým doslova hrdia. Vraj akí sú oni odvážni…
Je na západnom Slovensku a volá sa Hlohovec. Nie je to výmysel. Hlohovec sa od roku 1997 stáva raz za dva roky, vždy na jeseň, naozaj hlavným mestom sveta. Ba stáva sa ešte čímsi významnejším: hlavným mestom sveta detí, ich učiteľov a kníh; mestom detských exlibrisov takmer z celého sveta.
Žijem na tejto zemi vyše šesťdesiat rokov, ale nikdy som nestretol toľko pokorných a pokorených ľudí ako v posledných dvoch decéniách. Aby neprišli zavše len o almužnu, boja sa čo len krivo pozrieť na tých, ktorí sa bohorovne pasujú na chlebodarcov vraj veľkoryso kŕmiacich ten ľudský hmyz, čo sa im pletie popod nohy. Ale čo by v skutočnosti vytvorili bez tohto ľudského hmyzu, bez jeho mozgu a fortieľa?! pýta sa spisovateľ Michal Záleta.
Knihu Tohoročné slnko vás už nezahreje nemožno čítať v električke, v autobuse ani vo vlaku. Hrozí totiž, že človek sa z jej riadkov vynorí, až keď ho vodič alebo sprievodca vyzve, aby vystúpil, pretože: Konečná!
Pokrok v mnohých prípadoch neznášam. Niekedy totiž prináša zbytočné inovácie a v našich pomeroch predražené (ako zvyčajne) pokrokové metódy trpia dlhodobo detskými chorobami. Napriek tomu som začal používať elektronické služby Slovenskej pošty. A funguje to. Teda občas...
Pozeráš udeľovanie Krištáľových krídel na STV 1? cinkla mi 27. januára 2019 presne o 22. 51 esemeska od dcéry môjho nebohého životného partnera. Nuž, takéto programy nie sú práve mojou šálkou čaju, ale pretože mi to napísala Hanka, okamžite som prepla na Krídla. Najprv som nechápala, na čo ma chcela upozorniť. Potom sa však na obrazovke objavila fotografia a meno ženy, s ktorou som prežila kúsok profesijného, no najmä veľkú časť osobného života. Tým, že Krištáľové krídlo udelili práve jej, stúplo toto ocenenie u mňa na cene.
Hoci sa zhovárame rodnou rečou, vyzerajú zavše mnohé naše dialógy ako mätež jazykov. Pritom si nielen nerozumieme, ale sme na seba aj zlí. Proti porozumeniu sa poistíme zväčša skôr, ako nám dotyčný stihne vysvetliť, o čo mu ide.
Od zubára v socialistickom zdravotníctve, ktorý odviedol perfektnú prácu, čo vydržala vyše štyridsať rokov, som odchádzal iba s poďakovaním. A teraz...