Keď dostal prvý, takpovediac jednorazový, plastový fotoaparát, urobil síce neostrý, ale inak výborný portrét. Od záberu k záberu potom zostreli nielen jeho fotografie, ale aj vnímanie sveta. Príjemne snivá jemnosť prvého portrétu sa však nevytratila. Zmenila sa na odkrývanie hĺbky ostrosti toho, čo fotografuje.
Prečítajte si text z portálu pravda.sk
Pavel Branko: Konzumizmus je v súčasnosti najväčšou stranou na svete
Prečítajte si rozhovor z portálu pravda.sk
Keď sme s vrchnou sestrou operačných sál vošli do operačnej sály Kardiochirurgickej kliniky v Slovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, anestéziologička práve zavádzala kanylu do artérie spiaceho tela pripraveného na operáciu srdca. Pomocou nej sa bude počas operácie merať arteriálny krvný tlak. V nehybnom nahom tele spí človek s ischemickou chorobou srdca. Zobudí sa ešte?
Ľudia, ktorí nevedia, o čom to je, hovoria – ten a ten (herec) to priamo prežíva. Hlúposť. To by zle dopadlo, keby herec netušil, čo príde v nasledujúcej chvíli! Dojmom životnosti a pravdy pôsobí na javisku ten, kto pred vetami, pred tým, čo vysloví, myslí.
Dnes si už ani nepamätám pre koľkých vojakov som na vojenčine premietal sovietsky strihový dokument Obyčajný fašizmus. Myslel som si, že to bude klasická, vyše dvojhodinová nuda. Nevedel som si predstaviť, že sa niekto bude dívať na taký dlhý dokumentárny film. Určite som nebol sám, kto sa vtedy mýlil...
Jána Čomaja vynáša na reportérsky olymp hlboké, no nie nadhľadu zbavené zaujatie, profesionálna práca s faktami a kompozíciou, neúnavné hľadanie informácií, objavovanie súvislostí, nečiernobiele videnie pri presahu do súčasnosti, hold výnimočným slovenským osobnostiam, ale aj tým najobyčajnejším ľuďom. Reportáže Eugena Gindla sú najmä príbehmi udalostí, javov či faktov a práve vládnucich pomerov. Na ich aktérov, často bezmenných (takže sa s nimi poľahky stotožní hociktorý čitateľ), hľadí optikou „zvonka dovnútra“. Nie však povrchne.
Pred pár rokmi sa dve mimovládne ženské organizácie sa rozhodli v Bratislave osláviť MDŽ ako pripomienku dlhodobého úsilia žien o rovnoprávnosť v spoločnosti. Správa o tom obligátne pripomína, že 8. marec bol u nás v minulom režime príznačný povinnými podnikovými oslavami, na ktorých ženy dostali obligátne klince (rozumej kvety) a uteráky. A že sa stal nástrojom režimovej propagandy, lebo sa oslavovalo preto, aby ženy získali pocit, že režimu na nich záleží a sú jeho súčasťou. Zvláštne, ja som vždy mala pocit, že MDŽ sa oslavovalo kvôli mužom. Aby získali pocit, že im na ženách záleží.