Jelena Obrazcovová: „Máme iba jeden život. Nikto nám iný nedá. Preto by sme nemali podliehať mienke druhých. Ak chceme v živote čosi dokázať, nesmieme nikomu dovoliť, aby nás znásilňoval alebo utláčal. A znásilňovať sa nesmieme ani my sami.“
Keď mi Milan Chvíla začiatkom jesene 2004 oznamoval, že na rozdiel od spolupacienta z izby, jemu po internom vyšetrení zavedenie sondy do žalúdka odporúčali, tešili sme sa, ako keby sme vyhrali prvú cenu v lotérii. Milan však vyhral viac. A nie iba viac otvorov v tele, ako hovoril s humorom, ktorý ho neopúšťal ani v tých najčernejších chvíľach. Vyhral život. Hoci to nebude možné ústami, predsa len bude môcť jesť.
Nech sa formulkou, ktorú zbadáte, keď kliknete na toto PF, nemusí v roku 2015, ale ani v tých po ňom, hlásiť nijaký vojak na svete.
Nie je to tak dávno, čo sme si pripomenuli sté výročie začiatku prvej svetovej vojny, ale plesajúc, hoci triezvo, nad jej koncom, akosi nevenujeme pozornosť tomu, že pomaly a plazivo, zahalenú do rúšok občianskych vojen, začali mocní tohto sveta už dávno možno tretiu. Ani tá nevstúpila do nášho života a na našom území dunením výbuchov a bombami (teda aspoň nie zatiaľ).
Keď som si prečítala, že nepálske úrady potvrdili smrť dvoch slovenských horolezcov nezvestných po páde lavíny pod vrchom Dhaulágirí, pripomenul mi zažltnutý výstrižok besedu, ktorú som pred tridsiatimi rokmi robila s manželkami iných slovenských horolezcov. Štyri dni potom som sa dozvedela, že už tretia z nich sa stala vdovou.
Myslím si, že muži, ktorí ustavične vysedávajú doma, sú málo tvoriví a vyžadujú také isté vysedávanie od svojich manželiek. Také obmedzovanie zvyčajne nemá na manželstvo dobrý vplyv. Čím viac človeka spútavate, tým viac sa usiluje dostať na slobodu.