Všetci bankám poskytujeme svoje viac či menej ťažko (alebo ľahko) zarobené peniaze, aby s nimi manipulovali, využívali ich, zneužívali a aj pomocou nich tvorili zisk. Ak však chceme so svojimi peniazmi manipulovať my vkladatelia, musíme paradoxne každú finančnú operáciu so svojimi vlastnými aktívami banke zaplatiť. A za čo vlastne platíme? Dnes väčšinou za bezhotovostné, automaticky prebiehajúce operácie...
Pohľad na mňa na operačnej sále bol istotne strašný. Bledý, opuchnutý, hlava ako koleno... Keď som dlho neotváral oči, primár dokonca polohlasne uvažoval, či nezomieram. Nechcelo sa mi prerušiť výnimočne dlhý príjemný pocit zvláštnej poúrazovej eufórie, a tak som najstručnejšie, ako sa len dalo, zhodnotil svoju situáciu: Prd zomriem, vyhlásil som a nálada na operačke sa hneď zlepšila.
„Choď, máš tam Ballu!” prišla mi referovať dcéra vracajúca sa s fotoaparátom na krku z detskej časti Behu mestom Leopoldov. Schmatol som foťák a vyrazil k Spolkovej záhrade. Práve sa chystal pretek veteránov a ja som na ceste uvidel notoricky známu postavu muža s charakteristickým zvučným hlasom, ktorá sa za štyridsať rokov takmer nezmenila. Predieral sa davom a každú chvíľu sa zdravil a podával si ruku s okoloidúcimi.
Nie prečítať – kúpiť. A nie do vlastnej knihotéky, ale do niektorej zo slovenských knižníc. Prečo? Pretože knižnice na Slovensku už roky nemajú toľko peňazí, aby mohli svoje knižničné fondy rozširovať tak, ako by chceli. Inými slovami, nemajú za čo nakupovať toľko nových kníh či iných knižničných jednotiek (napríklad cédečiek alebo dévedečiek), koľko by pre svojich čitateľov potrebovali.
Nie prečítať – kúpiť. A nie do vlastnej knihotéky, ale do niektorej zo slovenských knižníc. Prečo? Pretože knižnice na Slovensku už roky nemajú toľko peňazí, aby mohli svoje knižničné fondy rozširovať tak, ako by chceli. Inými slovami, nemajú za čo nakupovať toľko nových kníh či iných knižničných jednotiek (napríklad cédečiek alebo dévedečiek), koľko by pre svojich čitateľov potrebovali.
Verím, že medzi ľuďmi, ktorým je určené stretnúť sa, pozhovárať, byť si nablízku, existuje spojenie, a akási náhodná nevyhnutnosť či nevyhnutná náhoda zariadi, aby človek životom kráčal aj s ich pomocou. To sú nádherné okamihy, pre ktoré sa oplatí žiť, hovorí poetka Mila Haugová.
O nákupe papierových schránok na prenos nehmotnej batožiny (v kníhkupectve).
Sú dve chvíľky, keď sa ľudia vracajú do raja. Keď sa smejú a keď sa milujú. Vtedy v nich zostáva zo života len niečo spontánne, číre, to najlepšie. A za tým snorím ako stopovací pes. Lebo keby sa smiech viac používal, bolo by na svete lepšie. Nenávisť a zloba smiech nepotrebujú.