Ráno 4. októbra 2013 zalieva Hlohovec už trochu zubaté slnko. Do Základnej školy na Kopernikovej ulici však dnes nekráčajú iba žiaci tejto školy, ale aj deti z viacerých slovenských miest aj z niekoľkých krajín Európy. Pokračuje štrnásta z udalostí, ktoré roku 1997 zapísali Hlohovec do povedomia výtvarného sveta.
Docent, ba dokonca prorektor, však nesedí na ergonomicky vytvarovenej stoličke či kresle, ako by sa na jeho postavenie patrilo. Sedí na zemi. A pred ním šokujúci nápis: Prosím, prispejte...
Pozdravy, objatia, výkriky radosti, slzy dojatia, trilkujúc smiech, opatrné oslovenia. Dobre som si ťa zapamätal? Si Vierka? Ita, ako sa teším, že ťa vidím! Panebože, nie, veď ty si Jana, prepáč, rovnaký účes, rovnaký typ, len ja nemám rovnaké oči ako pred tými desiatkami rokov a v tejto chvíli ani správne okuliare...
Čím sme staršie, tým sme mladšie
Všetko sa začalo pádom. Našťastie z nevysoka, a nepredchádzala ho pýcha, ale pozvánka na omladzovanie. Kto by odolal možnosti zbaviť sa za jeden večer pätnástich rokov? Rozhodla som sa lákavej ponuke podľahnúť. Kúra začala pôsobiť naozaj účinne. A ešte skôr, ako sa začala.
Keď v roku 1999 s kamarátom končili s podnikaním v stolárskej dielni, zostala echtovnému drevárovi, absolventovi Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene, namiesto dielne iba malá garáž na sídlisku. A ako vraví, v malej garáži sa dajú robiť len malé veci...
Keď sa na dlhý čas, ktorý ďaleko, ďaleko presiahol rok, odmlčala, bolo mi to ľúto. Moje obohatenie ňou bolo zjavne väčšie, ako to bolo naopak. Umožnilo mi to však zasa sa raz zmieriť s tým, že život ľudí s ľuďmi je večný kolobeh stretnutí a rozchodov.
Dav so štrngajúcimi kľúčmi sa v Bratislave valil Štúrovou ulicou k Námestiu SNP. Ja som sa predieral opačným smerom, k Starému mostu (vtedy sa volal Most Červenej armády), a „ísť proti všetkým“ nebol príjemný pocit. Lenže ja som mal na tom opačnom konci prácu. Navyše som vonkoncom nemal chuť vytvárať koridory a počúvať reči adresované práve sa prebudivšiemu národu, ktorého sa zakrátko beztak – tak ako včera, dnes ani zajtra – nikto na názor pýtať nebude.